keď som nastupovala do autobusu. Stretla som tam susedku, čo išla do práce a keď sa pýtala kam idem, tak som jej veselo odpovedala, že na operáciu.
Nechápavo sa na mňa pozerala, že či sa nebojím. Ja, že nie, veď ma uspia.
Strach prišiel až po tom, keď som čakala pred dverami operačky. Čo keď ma neprebudia...
Podarilo sa, len som bola veľmi prekvapená, že ma príšerne bolí celé brucho. S tým som teda nerátala. Myslela som si, že mi dajú lieky a nebudem nič cítiť. Ale asi slabo zaberali, tak mi na noc dali ďalšie. Možno preto sa mi sníval taký sen.
Bola som v záhrade plnej obrovských farebných kvetín a všetko som si prezerala zhora. Ako motýľ som sa vznášala a sledovala ako si tam beží malé, sivé mačiatko. Potom sa objavil tehlový múrik. Chcela som vedieť, čo je za ním, ale pomaly som sa začala zobúdzať. Čerstvá rana a strach o deti, nedali mi spať. O pár dní mali maturovať.
V izbe bola tma, len na chodbe svietili svetlá pri zábradlí. Pomaličky, tesne pri stene, robila som nesmelé, boľavé kroky. Všetci ešte spali.
Jediná, čo bdela, bola sestra v nočnej službe. Podala mi pohár vody aj nejaké lieky, aby sa mi lepšie snívalo.
O čom to bolo, na to si nespomínam, len jazva na bruchu mi pripomenie, ako som sa vtedy bála a dodnes nechápem, prečo bol ten sen o záhrade a sivej mačke.
Nikdy som netúžila hrabať sa v hline ani chovať zvieratá v byte na šiestom poschodí.
Človek mieni...
Už nebývam v paneláku, ale v starom dome, na dedine.
A aj teraz, v zime, rada chodím do záhrady.
