Pamätám sa, keď sa narodil, aj na dni pred tým.
Aj na to skoré ráno, keď sme zapli rádio.
Hlásili, že nás obsadili.
Vtedy sme bývali v centre mesta. Výklady obchodov boli polepené plagátmi. Všade heslá, čo som zabudla. Pod našou bránou stála čierna tabuľa. Asi patrila zelovocu odvedľa. Miesto toho, čo stojí mrkva, či kaleráb, tam boli namaľované biele husi, čo tam nakreslil mladší brat.
Boli prázdniny.
Moja mama nosila kvetovanú zásteru, pod ktorou ukrývala sladké tajomstvo, čo pre nás tajné nebolo. Len sme nevedeli, čo sa narodí. Boli sme už štyri sestry a traja bratia, tak sme len tipovali, či budeme štyri páry.
Neviem, aký to bol deň, asi všedný, lebo som išla kúpiť mlieko a rožky na raňajky. V obchode bolo plno, každý kupoval múku, konzervy, cukor, soľ do zásoby. Nestačli dopľňať. Dostala som strach, že nám bude chýbať soľ, tá sa tuším najrýchlejšie míňala.
Mama, tá sa asi nebála, keď prišla z kostola, dala mi stovku. Odstála som si dlhočizný rad a spokojná, že nezomrieme od hladu, dovliekla som kilá múky, cukru a za ostatné soľ, tuším tri kilá.
O pár dní sme išli do školy.
Potom sa braček narodil. Darovala som mu modrú hrkálku.
Teraz hľadám v záhrade s mojou vnučkou ruže. Pozná moje sestry, bratov, aj po mene, len počet jej nesedí.
,,Veď vás bolo osem, babi...a prečo ten najmladší nežije?"
Moje ruže sú ešte malé a aj ich počet...Tuším trinásť kríčkov...toľko som mala rôčkov, keď sa narodil.
V tienistej časti záhrady rastú chryzantény.
Kvitnú aj v zime.
Tie mu na hrob zasadím.