Krátko popoludní mi volal manžel. Len sa pýtal, či u nás prší, že v Bratislave už začalo a že je trochu unavený, možno nízky tlak, ale aj ten jeho "víkendový relax"...
Staval chatku v záhrade, dosť sa s tým ponáhľa. Dom máme malý, aj ho prerábame a v piatok prídu vnúčatá, tak aby bolo dosť miesta pre všetkých. Cez leto sa tam bude dať aj spať a potom tam bude mať dielničku.
O hodinu sa zatiahla obloha aj u nás.
Zazvonil mi telefón.
Vykradli mu auto. Zobrali mu tašku, čo si schoval pod zadným sedadlom. Mal tam všetky doklady.
Peňaženku mal pri sebe, len na chvíľu vbehol do obchodu, zobral z regála závitovú tyč, zaplatil, trvalo to päť minút.
Za ten čas zlodeji otvorili tri autá cez zadné okienka.
Ja viem, tašku si tam nemal nechávať. Ani ja som si ju nemala dať pred rokom do košíka v nákupnom centre, aj syn si mal dať pozor na peňaženku vo vrecku saka, keď si ho prevesil cez operadlo stoličky na obede v reštaurácii.
Viem, mali sme si dávať pozor, veď nie sme malé deti. Mne so synom sa to stalo pred rokom v jednom týždni, jemu dnes. Okradli nás a vždy na inom mieste v inom čase, ale jedno bolo spoločné. Stalo sa to vtedy, keď sme boli unavení.
Nie je to príjemné, vybavovať znovu všetky doklady, stojí to peniaze a čas, aj to človeka mrzí, že bol nepozorný, aj je mu to ľúto...
Možno je to len taká útecha, ale napadlo mi, že sa mohlo stať horšie.
Chvalabohu, sme zdraví.