„Dobrý deň, máte voľné?"
„Samozrejme,“ zahundrem.
Žena v strednom veku, v teplákoch , asi býva v neďalekých činžiakoch. Nech si sedí, na konci. Vyberiem si noviny.
„Dnes je pekne...“
„Áno, je.“
„Môžete mi ponúknuť cigaretu? Len som vybehla z domu.“
Vyberám dve, nech mám pokoj.
„Bola som vyprevadiť dcéru, chuderka je na materskej, má už tretie a ten jej nerobí. Taký lajdák, ešte aj pije. Hovorila som jej, nech si ho neberie, to ešte vtedy, keď čakala prvé.“
Počúvam len tak na pol ucha, čítam.
„Aj vy máte vnúčatká?“
To brnkla na tú správnu strunu. Mám. A veľmi mi chýbajú. Otváram kabelku a vyberám fotografie.
„Ale sú zlatí...“
„Sú, len bývajú ďaleko, na opačnom konci republiky.“
„Dcéra sa tam vydala?“
„Naopak, my sme odišli sem do hlavného mesta, muž tu dostal ponuku na lepšiu robotu, to sa neodmieta, peniaze sa zídu, syn ešte študuje.“
Slnko páli ako v lete. Žena vedľa mňa nenápadne pozrie na moju retiazku na hrdle, keď si dávam dole sveter.
„Šikovný chlap, to je výhra. Ten môj, je na invalidnom, niekedy si privyrobí pár korún v Kauflande, ale viete, nájomné je drahé v hlavnom meste, aj to jedlo...“
Trochu sa zahanbím, moje plné igelitky opreté o lavičku prezradili, že na jedle nešetríme.
„Nemáte náhodou desať korún? Chýba mi na mlieko, navarila by som zajtra puding, keď prídu vnuci.“
Žena má zásterové šaty na vyťahaných teplákoch. Podobné má susedka u nás v bloku, čo má muža ožrana a päť detí. Mne to chýbať nebude, dnes som podpísala zmluvu na prácu v obchode.
„Dám vám, pravdaže.“
V peňaženke mám jednu päťdesiatku, schová si ju do dlane.
„Tak už pôjdem, za chvíľu je obed.“
Pozerám za ňou ako ide po cestičke v parku. V ruke nesie malú tašku, v ktorej si veselo cinkli o seba dve zelené fľašky od piva.
