„Vitajte, viem o vás, Majka mi hovorila."
Pani vedúca trochu rozpačito pokračuje.
„ Nastúpite za pani, čo dlho maróduje. Majka vám všetko ukáže, ja som tu ešte do desiatej, príďte mi povedať, keď sa rozhodnete."
Neviem, čo sa jej na mne nezdalo, robotu hádam zvládnem, aj doma máme zmeták a prachovku.
Budova hotela mala tri krídla, prešli sme do ľavého. Vyvezieme sa výťahom na tretie poschodie, otvoríme dvere. Koberec tu nie je, moje biele sandáliky kreslia malé obrázky v piesku a prachu z maliarskych náterov.
„Tu bývajú robotníci z neďalekej stavby, celé krídlo je robotnícka ubytovňa. Na druhom poschodí je to lepšie, sú tam aj byty a izby šoférov a majstrov. Veď po čase sa tam môžeš dostať."
Dobrá je to duša, tá Majka, ešte mi ukáže špinavý kamrlík s vedrami, metlami a veľkými plastovými vrecami.
„Do tých vriec dáš odpadky z košov na izbách, potom ti ukážem kontajnery, kde ich vysýpame. A daj si pozor, aby ti ich niektorá z kolegýň neukradla, tie modré sú najlepšie, také pevné."
„To nemyslíš vážne, tie vrecia sa nevyhadzujú z odpadom?"
„Nie, sú drahé."
Ešte mi dala zväzok kľúčov a papierik s dlhým zoznamom prác na dnešný deň. Obliekam si tepláky a tenisky, čo som našla doma v skrini v starom vaku z fitneska.
Dali mi aj rukavice, siahajú mi po lakte, lepia sa mi na ne šupky z cibule, kúsky klobás, slaninky, igelitky z Hypernovy a Tesca aj s cenovkami od šalátov. Vidím, že treska nebola dneska, ale ešte predvčerom. Bonus navyše je popolník z chodby, ohorky všade okolo a pekne oliate pivom z plechoviek škeriacich sa z kútov. Tak to bolo na chodbe. Dvere izieb odomykám veľmi opatrne, prebehnem k oknu, otvorím ho. Konečne vzduch.
Na papieriku si odškrtávam: smetné koše. Teraz príde na rad prezliekanie tridsiatich postelí, je pondelok, menili sa zmeny. Konečne čistá robota. Na vozíku celá kopa bielizne vonia lacným práškom z práčovne.
Hotelové postele, to nebude problém. Neraz som si sama prezliekala, keď som ako sprievodkyňa cestovnej kancelárie prespávala v turistických strediskách pri Jadrane.
Ja viem, toto je robotnícka ubytovňa, ale neverila som vlastným očiam, keď som stiahla použitú bielizeň. Vatované paplóny vážili tridsať kíl a deravé návlečky na vankúšoch ukrývali fľaky.
Až teraz chápem manžela, prečo tak rýchlo hľadal v prvých týždňoch byt na prenájom aj keď predražený. Ja som prišla za ním neskôr, čomu som sa vyhla, teraz vidím.
Upachtená, idem chodbou, zaslúžim si kávu. Z jednej izby vykukne chlap, ešte v montérkach, ale vyzutý.
„Dobré ránko, máme tu novú paničku."
„Dobré,“ usmejem sa, veď sme ľudia.
„Mladá pani, kávičku? Dajte si s nami. Aj iné sa nájde."
Tak to nie je iba únava, z čoho sa mu lesknú oči.
„Ďakujem, ja radšej sama."
„Taká pekná..."
„Netajím, dobre padne aj keď pravda...nemám dvadsať.
„Ta nerobce fóry..."
Známe slová, známy prízvuk. Vždy sa poteším, keď ho počujem tu v Bratislave.
Z dverí vykukne ešte jeden. Trochu plešatý s bruškom, má tak moje roky.
Ešte sa zdvorilo usmievam, ale vnútri kypí vo mne zlosť. Čo vyzerám, že som taká, čo jej stačí pohárik?
„Môžem sa opýtať, odkial ste? Zo Spiša?"
„Hej, ale to tam neznace."
Fajn, prízvuk teda nemám. Žila som tam tridsať rokov, ale narodila som sa v Trnave a teraz tam aj často chodím. V duchu kujem pomstu.
„No len skúste, trochu to tam poznám."
„Z Vlachov, "ruku si vyčkávajúco oprie o guľaté bruško.
„Tak tam to poznám, Janka Nováková so mnou robila!"
Prekvapený, z rukou na kľučke, ustupuje z boja.
„Janka je moja švagriná...teda, keď nemace chuť, možno inokedy."
To teda určite. Pomsta bola sladká. Podvádzať, to by chceli, potvory. Doma na nich žena čaká.
