Knižnica je v stredu pred poludním tichá. Tisícky príbehov ukrytých v mlčiacich knihách. Vždy si idem pre jednu a dopadne to rovnako. Na pult kladiem pyramídu.
Nad pultom čítam oznamy, sú tam aj nejaké obrázky...
Na kalendári kývne na mňa prstom veža. Obyčajná, svetlohnedá. Tak to by len cudzí povedal. Mne je drahá. Stojí si tam na námestí, sú tam aj lavičky. Niekedy sa mi sníva, že tam sedím, s nosom zarytým v detektívke a s plnou taškou z knižnice. V mojom rodnom meste. Často snívam, málo chodím, viem.
Romantická, zasnívaná, s túžbou žiť ďaleko v modrých horách. Taká som bola.
Trochu neskôr, pod Tatrami, takmer v Raji, točila som kľukou starej studne. Tak, to teda netočili historický film, ešte dnes mám kúsky ľadu na rukách a mokré rukávy.
Moje deti mali tie najbelšie plienky, čo voňali podhorskými lúkami.
Ďaleko na šírošírej rovine zostalo moje mesto s vôňou rozkvitnutých gaštanov a čokolády. Nemá tisíc veží, iba tiché kostoly.
V posledných rokoch dostalo nové šaty. To som rada, bolo mi ľúto šedých priečelí čipkovaných domov na Hlavnej ulici. Len námestie, to mi mohli nechať. Čierne a biele. Veľké kocky pod vežou.
Pani v knižnici, bola fajn. Keď som prišla o mesiac, odtrhla ten obrázok. Dala som ho do rámu.
Večerami, keď už všetci spali, opretá o stenu, zavrela som oči. Bola som malá a doma. Na lavičke pod vežou. V Trnave v Hrubom kostole je zázračný obraz Panny Márie. Môj je obyčajný, papierový.
Prešlo pol roka.
Niekedy sa dejú veci...Sťahujeme sa.
Je zima a tá na dolniakoch a v meste...žiadna romantika.
Myslíte?
Na námestí pribudla Trojička, no ostala tam lavička. Studená a mokrá.
Je mi teplo, dám si dole šál.
Trochu sneží. Trochu vody, trochu soli.