Ležím si pohodlne na gauči. Domov prichádza zo školy syn aj s priateľkou.
"Jéj, teta, učíte sa? Máte dnes školu."
"Vieš, ja to asi nechám tak..."
"To nemyslíte vážne, do matúr sú len štyri týždne."
"Asi to nezvládnem, dlho som bola v nemocnici..."
"Ale je vám lepšie, nie? Chodíte aj do obchodu a do školy je to na skok, neunavíte sa."
Hľadím do jej vyčkávajúcich tmavých očí. Syn sa pridáva, samozrejme.
"Mami, veď si to tak chcela."
Gauč je mäkučký, stmieva sa, v telke detektívka...
S malou dušičkou otváram dvere triedy. Prvá hodina je slovenčina. Triedna je fajn, učila aj moju dcéru.
Začína skúšaním. Nechce sa mi veriť, keď počujem svoje meno.
"Prepáčte, nie som pripravená, bola som chorá."
"Tak dlho?"
"Bola som na operácii."
"Hlavu vám predsa neoperovali."
Slzy sa mi tlačia do očí. Nemala som sem chodiť.
"Doučte sa posledné dve látky, vyvolám vás nabudúce. "
Myslela som, že ma pochopí aspoň spolužiačka Danka, čo má tiež skoro štyridsať. Od tých mladých chalanov som to ani nečakala.
"Pozri, poviem ti to rovno. Robíš zo seba chuderu a pred triednou, ktorej vyoperovali oba prsníky. Mala vtedy malú dcérku. Teraz má šesdesiat a stále učí. A ty sa len ľutuješ. Nádor nebol zhubný, žiješ. Má pravdu, hlavu ti neoperovali, tak ju používaj."
Doma som o tom ani necekla. Moje obľúbené detektívky po večeroch vystriedali učebnice. Aj v nočných službách na recepcii hotela, pri malej lampe som drvila, čo sa dalo ešte stihnúť.
Nebola to veľká sláva, ale na maturitnom mi píšu, že som prospela dobre.
Pred školou v ten deň stála dcéra s kočíkom, kde spala polročná vnučka.
A prvá pusa, tá bola od vnúčika.
