Zdeňka Javorská
Keď kocúr nie je doma...
myši majú zábavu, šantia na povale, gazdiná je na trhu, ale malé mačiatka nemajú na dvore drevenú búdu ako pes, kto ich ukryje? Na konci jesene sú dni slnečné aj daždivé.
Hovorili mi, že si mám zložiť tie ružové okuliare. Stále ich mám, len trochu vybledli. Zoznam autorových rubrík: fotobríbeh, medzi ľuďmi, moje lásky, také malé príbehy, obrázky, videné a odpočuté, nielen o kvetoch, Rozprávky starej matere, Súkromné, Nezaradené
myši majú zábavu, šantia na povale, gazdiná je na trhu, ale malé mačiatka nemajú na dvore drevenú búdu ako pes, kto ich ukryje? Na konci jesene sú dni slnečné aj daždivé.
Vonku sa zmráka, čerstvo napadaný sneh vŕzga pod nohami, rozžiarený výklad láka maličkého predškoláka prítulnými zvieratkami. Mama kývne hlavou, že napíše Ježiškovi a v duchu sa usmeje pri predstave ako si synček v spánku oprie hlávku o bieleho psíka.
a rána sú zahmlené bývam trochu smutná, že je november. Obliekam si teplý sveter a hrabem lístie, čo už dávno nie je zelené. Len občas zdvihnem hlavu k jesennej oblohe a rátam tie posledné, čo ešte zostali v deravej korune.
Mám ich plnú záhradu. Žlté, biele, červené aj v odtieňoch ružovej. Všetky sú nádherné a voňavé, len na konci leta, na začiatku jesene skláňajú sa k zemi, padajú im lupene.
V starom dome na povale, máme ubytované, myši. Chcelo by to mačku, alebo radšej dve...
Ja viem, že je február a vonku mrzne, no aj tak som si dnes kúpila v obchode malé, papierové vrecúška, s farebnými obrázkami a semiačkami, tých najkrajších kvetiniek. Možno si tak jar, privolám. Márne. Z oblohy sa sype, studený sneh. A ja len odmetám a odmetám, všetku tú chladnú krásu, z chodníka.
Vždy ma priťahovali záhady. Čítala som knihy o príšerách z jazera, o návštevách z kozmu, o živote po živote a predvídavých snoch, čo sa snívali iným. Záhady a sny... Na tie som určite nemyslela vtedy ráno,
do bielej krajiny, v tichom zimnom popoludní. Keď sa zotmí, nočný vietor, stopy v snehu, zaveje do rokov minulých.
Dnes je mesto sviatočne vyzdobené, trbliece sa v decembrovom podvečere a v novom nákupnom centre lákajú obrovské výklady plné tovaru z celého sveta. Všetko majú, len jedno mi tam chýba...
To som nepovedala ja, ale môj manžel, keď sme ostali znova sami. Dcéra sa vydala, syn bol s kamarátmi na chate, ale aj tak som dala v noci potajme na parapetu pod oknom dva balíčky s ovocím a čokoládou. Prešlo desať rokov ... syn má po tridsiatke a my...nechce sa mi počítať. Manžel bol v obchode, kúpil chlieb, mandarínky a tri veľké čokolády. Usmieva sa, že či aj dnes urobím balíčky. Odložím chlieb, mandarínky a tie čokolády schovávam do skrinky, aby deti nevideli. U nás chodil Mikuláš len vtedy, keď všetci spali. Ako vtedy dávno, v starom dome, pod horami.